Webfine

V predošlom príspevku Mire Dita Albania sme nasadli do furgonu, ktorý nam vybavila rehoľná sestra, kúpili sme pifko a už sa natriasame vo furgone smer Theth. Mno, Albánske cesty sú vo výstavbe,tož prach a jamy sú úplne normálna vec. Tento natriasajúci a prašný zážitok je ešte doplnený o dobytok a ľudí križujúcich magistrálu a predavačov varenej a grilovanej kukurice, na ktorích človek natrafí snáď každých 100 metrov. Ale to najlepšie na tej ceste sú úžasné výhľady na albánskhe hory a život ľudí mimo mesto. Cesta nám ubieha dobre, diskutujeme s našimi šoférmi, ktorí nevedia ani slovo po anglicky. Zastavujeme a dostávame od našich šoférov ako darček do ruky ďalší kúsok vychladeného zlatého moku menom Jelen. Úžasná chuť, zhodnocujeme s Dejvom. Albánci prekvapujú zatiaľ. Pivko majú fakt na jedničku

 

Zastavujeme a z motora nám stúpa biely dym. To je jasná známka prehriateho motora. Šofér si s tým hlavu nerobí, stojí v strede cesty, blikačky mu nefungujú bo celú dobu vyhadzoval blinkér rúčo, na trojuholník výstrražný sa tu tiež nehrá, otovrí kapotu a vetrá. Potom sme mu dali všetku vodu čo sme našli, doplinili chladič a išlo sa ďalej. Mno áno, Mercedes je povestný svojimi nesmrteľnými motormi :). Potom sme mali ešte ďalšie 2 zastávky, z ktorých opäť iba jedna bola plánovaná. Tou plánovanou bola návšteva miestneho hostinca, kde sme sa výborne zasmialy s domácimi, šofér popil asi 4 pivá a išlo sa ďalej. Tou druhou a neplánovanou zastávkou bola záchrana českých motorkárov, ktorí sa na šmyklavej horskej ceste dostali do šmyku, zadné koleso im podišlo a dostalo sa pred nich. Rozbité spätné zrkadielko, trochu odretý spodok, ale inak boli obaja v pohode.

 

Ak by ste chceli podniknúť výstup na vrchol Arapit, cesta k vrcholu je vyznačená. Je to trochu lezecké, ale zvládnete to aj bez lana a sedáku. Výstup na vrchol Jezerce, čo sme počuli je dobré si zobrať lano a sedák (štandy tam vraj nie sú), cesta k vrcholu je vyznačená.. Výstup na vrchol Maja Rosi je podobný ako u Arapitu, ale trochu menej náročný čo sme počuli, cesta k vrcholu je vyznačená.

ARAPIT (cca. 2300 m.n.m.)     JEZERCE (cca. 2700 m.n.m.)

 

Po asi 6 hodinách jazdy (cca. 90km) prichádzame do Teth, čo je veľmi roztrúsená dedinka v horách. Je tu pár „penziónov“, ktoré miestny podnikavci rozbehli pre zatiaľ domácich turistov, ale cestou v horách sme streti už aj zopár talianov, rakúšakov a španielov. V Teth je aj jedna anglická škola, čo nám dokazuje plynulá angličtina asi 6 ročného chlapca, ktorý sa práve vracial z paše oviec. Janka, ktorá z nás ako jediná si privirába výukov profesionálnej angličtiny povedala, že miestami ten chalan hovoril lepšie ako ona . Mno, zisťujeme, že Albánsko je plné prekvapení a že netreba Albáncov podceňovať. 

 

Asi hodinu chôdze od Theth sme našli krásne miestečko na spanie, kúsok od potoka a čertvých ringlot  :) Zaspávame a spíme jak drevá.

 

Deň 1 - cez Arapit, pleso a spánok pri salaši

 

Začíname trekovať. Hm, ale kadiaľ ísť? Značky? Zabudnite? Mapy? Mno mali sme jedny staré vojenské mapy zo 70-tych rokov (mapy viz nižšie). Jediné čo sme vedeli bol smer. Vedeli sme, že sa musíme dostať za Erapit a až budeme za ním, tak pokračovať údolím na severovýchod k Jezerce a od Jezerce na sever k Čiernej hore, prejsť hranicu a potom sa stočiť o 180 stupňov na Maja Rosi, za ktoru už bude údolie Valbone náš cieľ. Pekne sme to mali naplánované  A to je asi tak všetko

 

Tož sme sa vidali smerom k Arapitu, je to dosť výrazná hora, vypadá ako veľký tesák alebo zub, takže nie je možné si ju nevšimnúť. Domáci nám poradili aby sme išli stále po pravom brehu rieky, že tak sa k hore dostaneme najlahšie. Hovno s cibuľou...Rieka sa zarila do ostrého údolia a my sme museli výstúpať o pár vrstevníc vyššie. Blúdime, vyrábame kompas, študujeme starú mapu, srandujeme, že sme sa stratili, počujeme prichádzať búrku, stretávame pár hadov a tak Ale po cca. 1 a pol dni blúdenia sme konečne našli cestu k sedlu pod Arapit a dokonca sme našli aj ZNAČKU!!! A po cca. hodine stretávame prvých ľudí (2 Poliaci a 1 Čech  ), ktorí nás veľmi potešia s tým, že cesta do údolia za Arapit je celá značená (tú cestu vraj vyznačili nejaký španielsky dobrovoľníci v roku 2009). Ako to je so značkou do Valbone nám nevedeli povedať, ale aspoň niečo sme sa dozvedeli.

 

 

Stúpame teda k Arapitu. Krpál je to riadny, ale v podstate až na pár úsekov choďák. Ferátova výbava v podstate na celej trase do Valbone nie je potrebná. Približne v polovici cesty k Arapitu je potrebné odbočiť doľava, smer JEZERCE. Za touto križovatkou, ktorá je vyznačená na veľkom šutri červenou farbou sa už pomaly blížite do sedla pod Arapit. Z tohto sedla je možné vystúpiť i na vrchol tejto krásnej hory, cesta je značená a vyžaduje trochu pevné nervy a odvahu, pretože je exponovaná. My sme avšak nemali dostatok času, bol už večer a tak ideme ďalej.

 

Dostávame sa za úroveň Arapitu a po približne 200 metroch sa pred nami otvára nádherné mini údolie, v resp. skôrtaký kotol. Zbadáme to a jednohlasne prehlasujeme, že to je krása, nádhera, úžas. Na dne údolia sa nachádza malé ľadovcové pleso, čo nás po celedenej prechádzke v 30 stupňových horúčavách veľmi potešilo. Kúpačka je teda istá . Prichádzame k plesu a zisťujeme, že v nej žijú včolci (mloci). To je znak čistej vody. Dopĺňame teda zásoby vody, ale pre istotu vodu čistíme chlórom.

 

Pokračujeme ďalej, vystúpame na kopec za pleso a opäť sme fascinovaný. Stojíme v sedle a s nemým úžasom obdivujeme krajinu pred nami. To sa slovami snáď ani opísať nedá, pozrite sa radšej na fotky:

 

 

Klesáme dole a zrazu narazíme na staré bunkre, pravdepodobne ešte z druhej svetovej, alebo z Balkánskej vojny z 90-tych rokov. Využívame túto príležitosť ku krátkodobému blbnutiu, foteniu zajatcov a vojakov s kalašnikovom značky Leki (značka trekingovej palice ) a tak...

Schádzame do údolia, kde narazíme na salaš. Je už neskoro a chceme ísť spať, preto odkladáme myšlienku zoznamovania sa a upútania na seba pozornosť a tak sa strácame salašu z dohľadu za kopec, kde nájdeme ideálny flek na stan. Ale čo čert nechcel, zrazu sme počuli cinkať zvonce, o minutu na to vidíme ovce a o 10 minúť u nás sedia 3 mladí chalani a majú strašnú srandu a obdiv z toho ako staváme stany, varíme na variči dobrý hostinec a čaj. Samozrejme nevedia ani slovo po anglicky a my sme si už v ducho hovorili, že to je v pytly, dnes sa nevyspíme, lebo tu budú sedieť do rána a len tak čumieť, pretože sme pre nich niečo ako v modernom svete je televízia. Avšak zachránil nás mocný výkrik ich otca, na ktorí sa všetci traja dali ihneď do pozoru a zdrhli . Rodičovská výchova asi v Albánsku funguje .

 

Deň 2 - po vrstevnici nad krásnym údolím, Jezerce a hektický záver pred Maja Rosi

 

Máme lístky do prvej rady, VIP miesta. Otvárame ráno stan a to čo sme videli dlho ostane v našej pameti. Oranžovo sfarbené nebo, hmla a oblaky klesajú z hôr, čerstvý vzduch, vôňa lúky a ticho. Dokonalé. Je teda prirodzené, že neponáhľame moc a vychutnávame si toto krásne miesto.

Pred tým, než sa vydáme na cestu neodolám a utekám k najbližšej skale a bouldrujem. Skaly sú tu fakt nádherné. Myslím, že to je všetko žula. Skala krásne berie, nedrobí sa a žiadny mach ani rašelina. Do tho krásnych 15 stupňov, slniečko, mno proste bomba. Avšak pochvíli ma už ostatní naháňajú, že treba ísť tak je po bouldrovaní ...

 

Je asi 10 hodín rano, čo vyrážame na cestu. Míňame salaš, zabáčame mierne doľava a po cca. 100 výškových metroch sa dostávame sa kopec, kde sa pred nami otvorí ďalšie krásne údolie. A nie hocijaké. Obrovské, hlboké a opäť nádherné. Po ľavej strane údolia stojí majestátne strmá skalná stena, aspoň tak 500 metrov vysoká. Po ľavej strane má údolie omnoho menší sráz. Odbáčame preto doprava, podľa šipky na kameni (smer Jezerce) a kopírujeme toto údolie asi tak 4 km po vrstevnici. Kontinuálne stúpame po vrstevnici až k miestu, kde prudko o 90 stupňou zahneme doprava a ďalej cik cak stúpame dlhým, vysokým a vyčerpávajúcim krpálom hore. Odhadujem, že asi 600 až 800 výškových mohlo mať toto stúpanie. Kvapky potu sa sunú po tváry, slniečko praží, popruhy baťahou sa zarezávajú do ramien, kolena pália a noha v pohorkách sa krásne potí. Mno nie je to nádhera? Je a tá najlepšia na svete.

 

 

Dostaneme sa do sedla, podľa našich odhadov druhého najvyššieho z celej trasy, odkiaľ prvý krát vidíme najvyššiu horu pohoria Prokletje - Jezerce. Jezerce sú ešte pokryté snehom a majestátne sa rozťahujú jak do šírky tak i do výšky. Využívame tento výhľad pre obedovú polhodinku. Chutilo. Ide sa ďalej. Čaká nás asi kilometrové klesanie k ľadovcovým plesám, kde je i základný tábor Jezerce.

Po asi 2 hodinách prichádzame k plesám, kde dávame poriadnu kúpačku, varí sa čaj a maže sa chleba nutelou. Stretávame tu aj Čechov, kotrí sa práve vrátili z Jezerce, tak sme ich hneď vyspovedali aké to bolo. Povedali, že pár úsekov je tam lezeckých a pár exponovaných. Vraj je dobré tam liezť zo sedákom a lanom a prípadne si zobrať i drobný hardware, pretože štandy tam nie sú.

Po asi hodinovj pauze sa opäť vydávame ďalej na cestu. Chodník ďalej vedie cez kvetnaté lúky, kde Janka opäť narazila na hada na chodníku. Ale hady tu nie sú jedovaté a sú dosť malé. Prichádzame na hranicu s Čiernou Horou, kde stretávame skupinu Poliakov, čo sa tiež chystajú na vrchol Jezerce. Boli to veľmi príjemný ľudia a asi polhodinu sme s nimi kecali o všeličom možnom. Poradili nám aby sme do Valbone išli cez Maja Rosi, v resp. nám hovorili, že oni tadiaľ išli pred pár rokmi. Zároveň hovorili, že výstup na Maja Rosi je podobný ako výstup na Arapit, niejak náročný, zvládnuteľný bez lana a sedáku. Ale vraj je dobré tam liezť bez ťažkého baťohu, ktorý vás ľahko rozhúpe a človek hneď stratí rovnováhu.

Lúčime sa teda, prajeme štastnú cestu a klesáme. Klesáme minimálne 1500 výškových, kým sa dostaneme na rázcestie sme Maja Rosi. To rázcestie je cca. 100 metrov nad salašom a je veľmi zle vyznačené. Od tohto rázcestia nás čaká dnešný druhý veľmi dlhý výšlap. Stúpame hodinu, dve hodiny, tri hodiny a stále nie sme na vrchole. Začína sa už stmievať a my sa nachádzame niekde pod sedlom Maja Rosi. Pôvodný plán bolo vyhnúť sa tomuto sedlu a prejsť do Valbone iným sedlom, ktoré malo byť viacej vpravo. Avšak my sme nikde nenašli trasu týmto smerom a tak sme pokračovali ďalej po značke na Maja Rosi.

 

 

Sme už vyčerpaní a unavení, stmieva sa a my trčíme na celkom slušnom sráze cca. 200 výškových pod hrebeňom Maja Rosi. Tie posledné výškové metre už boli trochu exponované. Svah mal dobrých 60 stupňov a liezť túto potvoru v polotme a s ťažkým baťohom nebolo práve najlahšie. Al zvládli sme to a je asi 9 hodín večer kedy konečne prichádzame na hrebeň Maja Rosi, kde rozkladáme stany a po večeri okamžite zaspávame.

 

Deň 3 - Z Maja Rosi až do Valbone

 

Včera sme sa dohodli, že ja a Dejv vyrazíme skoro ráno preskúmať terén a zorientovať sa kde sme. Mali sme málo vody a poslednú voda boli ľadovcové jazerá v základnom tábore pod Jezerce, čiže sa nám nechcelo vracať sa až tam. Napadlo nás teda s Dejvom, že pojdeme napred a zistíme kde sme, prípadne nájdeme vodu.

Prieskum bol úspešný, vraciame sa po asi hodine a pol naspäť k stanom. Po suchých raňajkách vyrážame na posledné stúpanie celého treku. Vystúpame asi 300 výškosvých a dostávame sa do sedla pod Maja Rosi. Odtiaľ už po nevyznačenej ceste kolmo dole (Maja Rosi máme po pravej strane) klesáme. Prechádzame cez zvláštne skalné útvary, ktoré vypadajú ako keby ich tu nejaký Golem porozhadzoval. Údolie, ktorým klesáme sa mierne stáča doľava a Maja Rosi máme teraz za svojimi chrbtami. Prichádzame na výbežok, za ktorým je strmí asi 60 stupňoví sráz dole, ktorí postupne zvoľňuje do roviny. Trochu blbnutia a zráz sme po zadku bez problém "zlyžovali" až prídeme k umelému vodnému napájadlu pre dobytok. Kúsok od napájadla je salaš, kde sme dostali od domácich výýýýborné čerstvé kravské mlieko. Dali sme im na oplátku pár sladkostí ala Milka, Kofila a pár cukríkov.

 

 

Pokračujeme ďalej v klesaní, ktoré trvalo asi ešte ďalšie 3 hodiny. Nohy nás pálili, slniečko hajcovalo a my sme v duchu nenávideli ponožky . Poslednú pitnú vodu sme vypili asi pred 2 hodinami, tož sme už sme vykúkali za každou zákrutou rieku Valbone. Našli sme potok s krásnou čistou a studenou vodou. Super...rýchlo pohorky dole a žeravé nohy zasičali v potoku. Vyprahlé hrdlá sa napili až za pol hodinku, potom čo chlór vyčistil vodu. Predsa len, vedľa potoku sa válali kravince, tak prečo riskovať.

Klesáme ďalej až sa pred nami ukáže rieka Valbone v údolí Valbone. Po 3 dňoch opäť prichádzame do civilizácie. Objednávame si pivo a tradičné Albánske jedlo = Čerstvý ovčí syr, smažené zemiakové placky, uhorky, kyselé uhorky a domáci chleba. Výborne sme sa nadlábli. Miesti ľudia nám dohodli aj odvoz furgonom do Bajram Curi za 15 euro na za všetkých.

 

 

Týmto sa končí výlet p krásnych horách Prokletje. Ak máte chuť zažit trochu divočiny uvidieť nedoknutú prírodu a zároveň mať pocit, že nie ste úplne mimo civilizáciu, Prokletje sú fakt idál. Cesta je značená, je veľmi rozmanitá a každý si tu vyberie. Dá sa krásne kombinovať s výstupmi na 3 vrcholy, kde 1 je náročnejší (Jezerce) a 2 ľahšie (Arapit a Maja Rosi). Výhľady a fantastická fauna i flóra sú nezabudnuteľnými spomienkami, ktoré sme si z Prokletje odniesli. A to všetko bez ľudí, pripomínam. Žiadne zástupy, húfy ani fronty tu na vás nečakajú. Iba vy, váš baťoh a Prokletje.

 

Pokračovanie našej cesty čítajte ďalej v cestopise ...