Webfine

Tento cestopis je stručným zhrnutím našej spoločnej cesty po Albánsku, bude preto písaný viacej „zážitkovo“ ako fakticky. Ak by vás zaujímali viacej tie fakty, v resp. niečo ako celkové zhrnutie o Albánsku v kocke/v skrtake tak prečítajte se cestopis Albánsko, tak ako ho nepoznáte. Na úvod by sa asi patrilo predstaviť našu crew. Tož zľava do prava je to:

 

 

Pišta – nemehlo, čo je neustále zvedavé; zástupca navigátora

Janka – čudo veselé s neuveriteľnou fantáziou; šéfkuchár s aprobáciou na humor

Dejf – tejpek, ktorý sa nezdá; operačné centrum a navigátor

NáĎas– motovidlo s prívlastkom šneka; Senior bylinko-znalec

 

Celé to začalo 21.8. skoro ráno nástupom do autobusu jednej veľmi úspešnej firmy, ktorá má iba žlté autobusy a kde milé slečny stewardky roznášajú horúcu čokoládu. Ano, ano,je to Student agency (www.stujedntejdzensy.sk). Máte plus 1 bod . Myslíte, že sme nejak extra plánovali našu cestu? Len veľmi približne. Hlavná myšlienka bola tá, že to bude veeeľmi low cost a že nič sa plánovať nebude. Jediné na čom sme sa dohodli pred odjazdom je že budeme opatrní, lebo nikto z nás si nebol úplne istý, či je to Albánsko úplne, že ok. Ale ako sa neskôr ukázalo, naše obavy boli úplne zbytočné. 

 

Tož nastúpili sme do autobusu a vystúpili v Budapešti, kde sme kukli na arcibiskupstvo, hrad, centrum a po pár hodinách sme už stepovali na Népligét (hlavné vlakové nádražie v Budapešti) na vlak smer Belehrad. Samozrejme meškal. Doporučujem dať si časovú rezervu, lebo bola celkom bitka o miesta. Vlak stál (cena do 26 rokov) 18 eur a trvalo mu to cca. 10 hodín. V Belehrade sme prestúpili na ďalší vlak do Baru (Čierna Hora). Ooootrasne pomalý vlak a stále idete v tunely (asi 300 je ich tam poceste...počítali sme a čiarkovali sme si ich ...Dejf si tipol najpresnejšie z nás a vyhral večeru s pifkom...). Vo vlaku cestujú sami alternatívci, tož je tam veselo, ukecano . Na hranici stojíte cca. 1 hodinu. Razítko do pasu sme si museli vyžobrať  Vlak stál 20 euro (opäť cena do 26 rokov).

 

Po cca. 4 hodinovom meškaní, 12 hodinách vo vlaku (kde keď si vytiahnete varič a dobrý hostinec si uvaríte, nikto vám nič nepovie) vystupujeme v Bare, kde hneď vybavuje taxík do Ulcinj. Tam prvý squat za potravinami 

 

 

05.00 vstávačka 06.00 už sedíme v autobuse smer Albánsko. Autobusy odchádzajú 06.00,07.00,08.00,09.00  a 10.00 každý deň z jediného autobusového nástupiska v Ulcijn do Skhoderu. Cena cca. 2 eura. Konečne sa teda blížime k Albánsku a plný očakávania čakáme čo bude . Sprievodcu už sme čítali po ceste, tož kukáme von z okna kde sú tie bunkre, ktoré sú vraj po celom Albánsku. A oni tam fakt sú. Na zástávke autobusovej, pri ceste, v kukuričnom poli, na záhrade, uprostred mesta...všade...dokonca „hnedoalbánci“ , čím myslím cigáňov, ale aby som ich slušne nazval:)...tak tí rozbíjajú tieto bunke a kradnú z nich železo 

 

Mno, sme na hraniciach. Celkom šok. Dlhá kolona áut a nie hocijakých. Samý Mercedes, BMS a dokonca i Porsche. Hm, zeby nasi zapadni susedia zistili, ze v Albansku je lacna a netradicna dovolenka? Mno po case zistujeme, ze vacsinou je to tak, ze vela Albancov zije v zahranici, kde si zarobia na lepsie auta a potom chodia obcas za rodinami domov. Ale neda sa povedat, ze pobrezie Albannska nie je turisticke. To vobec nie. Prave naopak, turisti tu sú, ale stále ich je ešte málo.

 

Skhoeder je pomerne moderne a ciste mesto. Pred par rokmi tu boli povodne, cize sa teraz rekonstruuje a prestavuje, ale inak je tu prijemne. Vystupujeme utrmacani z busu a samozrejme sa nas hned chyti nejaky ten dohadzovac a ze kam ideme, ci mame kde spat a ci mame ako tam ist, atd...Odbijame ho, ze dakujeme, ale uz nieco mame. 

 

Mno ten sprievodca je tak zo 70% presny a aktualny. Ale staci to. Mapka sice nie je 100% ale da sa . Smerujeme preto k stanovistu furgonov, co su nieco ako minibusy, alebo v resp. mini taxíky, ale podstatne lacnejšie ako u nás :). Stratíme sa samozrejme a tak sa pýtame na cestu 2 starších pánov. Jeden z nich po taliansky povie „No capisto anglese“ a odíde do kostola, čo bol hneď vedľa. Hm, hovoríme si, že tu sme nepochodili a už sa otáčame na pate a ten pán sa vracia. Pred ním kráča rehoľná sestra, ktorá vedela trochu po anglicky. Vysvetľuje nám cestu k furgonom a potom sa zakecávame  s ňou. Mno nebudem vás napínať. Celé to skončilo pozvaním na kávu k nim do kláštora, kde sme výborne pokecali (medzi asi 5 ďalšíme sestrami), pojedli domáce výborné a sladučké melóny, okoštovali pár koláčov a navštívili dobrovoľnícku agentúru doktorov, ktorí stavajú nemocnice po zemi. Sestrička nám dokonca vybavila aj odvoz do Teth, ktorý nás za podstatne nižšiu cenu ako normálne odviezol až priamo do Teth, kde sme podľa plánu chceli absolovovať náš prvý trek po horách.

 

 

Kupujeme teda pivko na cestu, prve Albanske menom Tirana a potom neskor i Nikscenko Cernohorskhe prikuoujeme a cestujeme do hor. Pokracovanie nasej cesty citaj dalej v príspevku Krásne a nedoktnuté Prokletje.